Katka pracuje na našom oddelení Meeting, groups & events ako jeho silná podpora. Jej veľkým koníčkom je cestovanie a spoznávanie nových krajín. O jeden netradičný cestovateľský zážitok sa s nami podelila v tomto vydaní.

INDONESIA INDAH

(Krásna Indonézia)

balijsky chramIndonéziu sme si obľúbili už dávno.  Prvý dotyk s touto neuveriteľnou krajinou sme mali v roku 2003 počas našej polročnej expedície po juhovýchodnej Ázii.

Od začiatku to bol šialený zážitok a už po prvých, tu strávených dňoch som sa chcela zbaliť a utiecť domov….

Na Sumatru sme priplávali loďou z Malajzie a svet sa nám obrátil hore nohami. Po civilizovanom Thajsku a Malajzii sme sa ocitli na divokej Sumatre. Všetko bolo iné: jedlo, vône, smrady, ľudia, zvyky, príroda … po pár dňoch sme sa však aklimatizovali, naladili sa trochu na miestnu mentalitu a nechali sa unášať touto úžasnou krajinou zo Sumatry, cez Jávu, Bali na Lombok a Gili Trawangan.

Víza sme dostali na 60 dní a presne 60-ty deň sme opúšťali so slzami v očiach túto zem.

Naše putovanie sme začali v  Medane na Sumatre, ktorý nás privítal dažďom a rozkopanými cestami  (chodníky tam ani neboli). Ubytovali sme sa v nasa vyletna lod z Floresu na Lombokškaredom hoteli, lebo iný sme nenašli a náš sused mal
celú noc nejaké záchvaty kašľa. Nespala som. Rozmýšľala som ako sme už aj my určite nakazení SARSom (v tom období vypukla hystéria okolo tohto vírusu – teda najmä u nás doma v správach na Markíze a z domu som dostávala e-maily, aby sme sa okamžite vrátili domov) a že čo bude s nami ďalej. Keď sa mi konečne podarilo nachvíľu zavrieť oči, ráno o piatej spustil z minaretu zo susedstva svoju motlitbu muezín, na čo sme tiež neboli pripravení a ja som sa chcela po tejto noci okamžite vrátiť domov. Môj muž ma “usmernil”, že je blbosť vracať sa a že určite bude lepšie a tak aj bolo :o)

preprava tovaru a la BaliVybrali sme sa na sopečné jazero Toba a tam som sa zaľúbila do Indonézie! Bolo to zrejme v momente, keď náš “local bus”, ktorý nás viezol na Tobu, zastal v strede džungle a vodič začal z pokazeného nákladiaku prekladať sliepky v košoch na strechu nášho busu a okolo začalo všetko kotkodákať, autobusom lietalo perie a slepačí trus. Pustili sme sa do takého smiechu, že všetok stres a neistota z nás razom opadli. Korunku na torte spravilo jazero Toba s ostrovom Tuk Tuk. Bolo to  magické miesto s priezračnou vodou plnou rýb. Ževraj ostrov bývalých ľudožrútov. Pestovali tu okrem iného aj zemiaky, čím ma po dvoch “ryžových” mesiacoch v Thajsku neuveriteľne potešili. Nacpávala som sa tu zemiakovým pyré s pečenou rybkou “a la Batak style”. Bola to najlepšia ryba na svete!

Bývali sme v bungalove pri jazere a cítili sme sa tak neuveriteľne slobodne. Našimi susedmi boli jeden Nemec a jeden Japonec, ktorý vedel po anglicky iba jedinú vetu: “Hello. My name is Tak and I am a tractor driver” a ďalej sa rehotal. Áno, miestni týmto dvom turistom nosili “ trávu” a oni každý večer rozoberali kto z nich koľko vyfajčil. Nedali sme sa zlákať a pokračovali sme v našej ceste ďalej na juh miestnymi spojmi… cesta to bola ťažká, ale veľa nám dala a veľa sme sa naučili. Od zjednávania (v Indonéziii sa zjednáva aj výmenný kurz dolár/rupia v zmenárňach) , schopnosti usmievať sa, jesť miestne jedlo a nezomrieť na ponorkovú chorobu (boli sme tam len vo dvojici). ryzove polickaJe pravda, že nás miestni na začiatku našej cesty párkrát okabátili o peniaze, ale zhruba na 40-ty deň sme už boli vycvičení.  Napríklad pouličný predavač jedla sa pri nás sám zjednal z turistickej ceny, ktorú nám najprv ponúkal, asi na pätinovú sumu  a teda sme sa najedli za rovnakú cenu ako miestni. Najlepšie na tom bolo, že my sme  vlastne ani nič nerobili, len sme tam tak postavávali a tvárili sa, že ani hladní nie sme a o tú jeho ryžu s kuracinou nemáme
vonkoncom žiadny záujem. Pravda však bola taká, že by som od hladu aj plastovú vidličku zhltla :o)

Bývali sme zväčša u domácich, jedli na ulici, prepravovali sme sa miestnou dopravou, z čoho bola 18-hodinová jazda po rozmočenej a blatovej transsumatranskej magistrále v autobuse druhej triedy najväčším zážitkom! Tam som to ja, ako jediná turistka (a ešte k tomu  blondína) ba ani iné cestujúce – domorodkyne nezvládli, teda naše žalúdky to nezvládali a všetko išlo von. Miestni chlapi sa  nám len smiali, podávali nám sáčky a ďalej fajčili svoje klinčekové cigarety.  My, ako “VIP návštevníci” tejto bláznivej jazdy sme  dostali miesto úplne na konci autobusu na drevenej lavici, pod ktorou bol motor,  takže sa nám kúrilo pod zadkami.  Nad našimi hlavami sa kymácal reprák, z ktorého na plné pecky vyhrával nejaký  miestny dynamický folklór. Autobus stál na každej vŕbe a ľudia vždy len pristupovali, nik nevystupoval. Takže už sme sedeli 4-5 na mieste pre dvoch a celá noc jazdy bola pred nami! Keď som otvorila okno a pokúsila som sa lapiť trochu čerstvého pralesného vzduchu do pľúc, vyvovala som vlnu nesúhlasu. Vodičov asistent okamžite to okno zavrel, že nech nebláznim, veď všetci prechladnú. Bolo mi tak zle z tej cesty, až som sa z toho celého začala smiať. Smiešne mi bolo, keď sa celý autobus (najmä mužské osadenstvo) chodil pozerať na blondínku, čo robí a či nepotrebuje ďaľší sáčok. Bláááázni. Naša púť transsumatranskou magistálou však mala aj prestávky na hygienu, motlitby a jedlo. Vtedy šoférov asistent zobral metlu a všetky odpadky, ktoré sa počas jazdy nazbierali v chodbičke  (miestni naozaj hádzali všetko na zem do chodbičky) zmietol a strednými dverami vyhodil von z busu. Kým som sa ja vymotala z nášho posledného miesta a zamierila  von,  už bolo autobus uprataný a na chodbičke ani smietka.  Z tej cesty som bola pekne vytrasená a osprostená a už som sa tešila, ako sa vonku z plných pľúc nadýchnem. Vonku už bola tma ako v pytli a ja som zišla dole schodami z autobusu a zaborila som sa do niečo až po kolená. Ááááno,  boli to tie odpadky.

Nič iné nám nezostávalo, len spustiť hurónsky smiech (plač by už bol na nič J), taký, že sa aj celé osadenstvo na nás rehotalo. Stalo sa to síce pred 13-timi rokmi, ale stále počujem tú bláznivú hudbu, cítim ten smrad cigariet, hukot motora…

skolaciJáva ani Bali neboli také divoké, ako turistami až tak neobjavená Sumatra. Videli sme Jakartu, Yogyakartu, pamiatky Prambanan a Borobudur, preplavili sme sa na Bali, pozreli si Kutu, Ubud a niekto nám poradil, že v jednej denine je české potápačské centrum. Vybrali sme sa tam na pár dní, potápali sme sa vo vraku lode, navštívili kohútie zápasy (inak dosť brutálne, lebo majiteľ kohúta, ktorý prehral mu po zápase jednoducho odrezal  paprčku a dal ju súperovi na pamiatku),  povozili sme po Bali na motorke, kochali sa pohľadmi na rýžové políčka a „balijske“ chrámy, preplavili sme sa ďalej na Lombok a odtiaľ na Gili. Tu sme zostali pomerne dlho a spriatelili sme sa s našimi domácimi. Párkrát nás pozvali na obed. Prestrené bolo u nich doma na zemi. Bolo tam nespočetne veľa mištičiek s omáčkami rôznych farieb a chutí, nejaké mäso, rybacina a ryža. Naprv sme sa najedli my dvaja + pán domáci a jeho asi trojročný syn. Po nás sa najedla pani domáca s dcérkou. Bola to veľmi príjemná mladá moslimská rodinka.

Na ostrove bolo veľa samostatne cestujúcich Angličaniek, ktoré si medzi miestnymi našli milencov a trávili s nimi celý čas, až pokiaľ im neskončili víza. Pozvali nás na jednu “leaving party”, kde sa miestni opili z palmového vína, ktoré chutí slabšie ako náš burčiak (nechápem, ako sa dá z toho opiť) a zaspievali Angličanke na rozlúčku vtipnú pesničku: “finis (“š” nevedia povedať) visa, finis money, go back home quickly, quickly… “

Tak nakoniec aj nám víza skončili a museli sme sa pobrať domov…

No a desať rokov po tomto tripe sme sa rozhodli ukázať túto krajinu aj nášmu vtedy 7-ročnému synovi.varany komodske

Aj teraz sme začali našu cestu “zvesela” – preletom v miestnom minilietadle z Bali na Flores, trojdňovou plavbou z Floresu na Lombok s viacerými zástavkami na šnorchlovanie (bola tu neuveriteľne krištáľovo čistá voda, s kvantami rybičiek a ešte aj “živými” koralmi). Pre nášho syna bol jednoznačne najväčší zážitok zástavka na ostrove Rinca, kde sme pozorovali drakov – varanov komodských.

Po plavbe sme sa vylodili na Lomboku, ktorý sme prešli krížom autobusom a na jeho východné pobrežie sme sa dostali až večer. Dohoda bola, že nás v ten deň privezú až na ostrov Gili Air (vzdialený cca 20 min. jazdy motorovým člnom). Samozrejme nás miestni hneď začali prehovárať, aby sme u nich prenocovali, že nás na Gili prepravia až ráno. S tým sme však nesúhlasili, veď ubytko sme mali zarezervované  a tak sme sa vydali na nočnú plavbu motorovým člnom.  A keďže čln nemal žiadne osvetlenie, manželka kormidelníka zapla mobil a svietila ním na hladinu a tak navigovala svojho muža. Následne sme sa dostali k nejakému ostrovu, povedali nám že to je Gili Air a rýchlo zmizli v tme. Zostali sme ozaj v pomykove, či sme na správnom mieste. Nikde nikoho… no po pár minútach sa odniekiaľ dopotácal opitý turista a áno, boli sme správne. Toto sú presne tie momenty, ktoré sa v Indonézii nemenia a trvajú.. aj keď sa sem vrátime  o ďaľších 10 rokov, iste zažijeme tento pocit neistoty, ale vždy so šťastným koncom :o)

Dni na tomto ostrove nám plynuli neuveriteľne rýchlo. Každý deň sme sa šnorchlovali s karetami obrovskými a pestrými “akváriovými” rybkami.

Z Bali sme však boli sklamaní. Za tých 10 rokov sa tu rozbehol turizmus nenormálnym spôsobom. Mestečká s vtedy príjemnou atmosférou sa zmenili na turistami posiate polia… pripomínalo mi to ulice New Yorku alebo Šanghaja. Nedalo sa kam pohnúť, cez tie masy….

Cestovanie po Ázii ma vždy nabíja energiou. Všade sa tu stretávam s úsmevmi, pohodou, pohostinnosťou a zvedavosťou miestnych. Tu je každý deň úplne iný a plný zážitkov. Monohokrát sme ani nemuseli nič robiť, iba sedieť a veci sa diali okolo nás. Vždy si k nám niekto prisadol s vetou, že si chce zlepšiť angličtinu a vždy sme sa niečo nové dozvedeli. Raz sme sa dali do reči s malajským starčekom s neuveriteľne dlhou bradou a ešte neuveriteľnejšou plynulou angličtinou. Tento pán nás pozval na pivo, dlho nám rozprával o histórii Malajzie a presne vedel, kde je Slovensko.

Ozaj krásni ľudia to boli. Tu som zistila, že človek potrebuje pre svoj život minimum… domorodci žijú zväčša v chatrčiach (samozrejme so satelitom, lebo telka je základ každej domácnosti), ani zďaleka nie sú obklopení toľkými vecami ako my a predsa sú  šťastní a nezabúdajú na úsmevy :o)